Stroskotanie a záchrana lode Pentcho

Po tragických udalostiach v r.1939, kedy z Českosklovenska vznikol Protektorát Čechy a Morava a samostatný Slovenský štát, opúšťali trosky dovtedy suverénneho štátu ludia, ktorí sa s okupáciou nezmierili, alebo ktorým hrozilo prenasledovanie, perzekúcia, ponižovanie. Jedni hladali v zahraničí možnosť bojovať proti rozpínajúcemu sa nacizmu, druhím stačilo obyčajné žitie. Cesta zvyčajne viedla cez Poľsko, Maďarsko, alebo tretia cesta, takzvaná „vodná“ po Dunaji. Túto tretiu cestu využívali prevažne občania židovskej národnosti z Čiech, alebo zo Slovenska. Objavili sa aj prípady nemeckých židov, ktorým sa podarilo v Nemecku vykúpiť a tým si získali možnosť vycestovať.

V zajatí Železnej brány

Na Slovensku organizovala vycestovanie pravicová židovská organizácia Betar. Tej sa podarilo začiatokom roku 1940 zakúpiť od spoločnosti Anatara riečny bočnokolesový remorkér Pentcho. Pre prepravu osôb bolo upravené podpalubie, kde bolo v stiesnených podmienkach, prakticky bez hygienického a sociálneho zariadenia umiestnených cez päťsto uprchlíkov. Z Bratislavy vyrazil 18.5. 1940 a za priaznivého stavu vody sa vydal po toku Dunaja. Plávaľ pod bulharskou vlajkou a posádku tvorilo sedem námorníkov a kapitán Igor Markejevič, bývalý dôstojník ruského ponorkového námorníctva. O celkovú bezpečnosť uprchlíkov, ale aj o organizačné zaistenie sa starala tridsaťčlenná skupina na čele so Zoltánom Schalkom. Doba plavby z bratislavského prístavu do Sluliny ( Rumunsko) bola stanovená na tri týždne. Tam mala čakať zaoceánska loď, ktorá mala uprchlíkov prepraviť do Sýrie, Libanonu, alebo do Palestíny.

Plavba na Maďarsko – Jugoslávsku hranicu trvala týždeň. Cestou remorkér Pentcho zakotvil v niekoľkých prístavoch a zobral ďalších uprchlikov, zväčša maďarských Židov, ale aj skupinku z Nemecka. Veľmi skoro sa však dostali do časového sklzu. Neplánované zastávky vynucované prístavnými úradníkmi vnášali medzi uprchlikov neklud a obavy. Niektoré zastávky trvali celé dni, týždne. Potrebné potraviny, pitnú vodu získavali len výmenou za cennosti. Nútená zastávka nastala, keď rumunská stráž nedovolila preplávanie Železnej brány. Remorkér bol nútený zakotviť na opustenom brehu v Jugoslávii. Vyjednávanie trvalo niekoľko týždňov. Až 14 augusta dostal remorkér povolenie preplávať, ale len za asistencie dvoch lodí, ku ktorým bol priviazaný. Len čo sa však preplavil na stranu Bulharska, nezmyselný pokyn úradníkov ich vrátil k brehom Rumunska. Nastala panika a chaos. Kapitán nechal vyvesiť žltú vlajku a narýchlo zhotovené transparenty s nápismi „ Hladujeme, sme chorí a bez liekov“ . Pentchu pomohlo jediné plavidlo a to parník Melk, ktorý prepravoval židovských uprchlíkov z Viedne.

Pentcho na mori.

V polovici septembra dostal kapitán povolenie vyplávať. Boli to už štyri mesiace, čo boli na ceste. V prístave Sulina slúbená zaoceánska loď nečakala a tak sa vedenie lode po dohode s urpchlíkmi dohodlo, že budú v plavbe pokračovať. Bolo to veľké riziko, lebo Pentcho bol riečny remorkér a na otvorenom mori sa nikdy neplavil. Pri plavbe Čiernym morom sa pre bezpečie držal pri brehu. 23 septembra preplával Bosporom, avšak prístav v Istanbule bol pre židovských uprchlíkov uzatvorený a z pevniny bolo na nich dokonca párkrát vystrelené na výstrahu. Museli pokračovať ďalej a to cez Mermarské more, Egejské more do prístavu Pireus. Odtiaľto viedla cesta medzi desiatkami súostroví Kyklády. To už mal remorkér Pentcho vážne technické problémy a nebol schopný plavby vlastným pohonom.

Stroskotanie a záchrana

Vo večerných hodinách 9 októbra remorkér Pentcho stroskotal pri pristávacom manévri pri neznámom ostrove. Celá posádka a aj uprchlíci sa dostali na breh. Taktiež sa podarilo zachrániť zásoby potravín a pitnej vody. Bolo potrebné nájsť pomoc a to na ostrove Kréta, ktorý mal byť vzdialený 35 míl. Do záchranného člnu nasadol kapitán Zoltán Schalke, Josef Hertz, Ferdinand Lanes, Imrich Lichtenfeld a turecký občan Ali Wasfi. Bez navigačných prístrojov, za silného vlnobitia päť mužov postupne ochabovalo. Piaty deň polomŕtvu posádku našlo britské prieskumné lietadlo, ktoré privolalo pomoc v podobe torpédoborca Nubia. Potom boli dopravení do Alexandrie, kde boli ako nežiaduci internovaní až do 4 apríla 1941. Stroskotanci z Pentcha, ktorí sa nachádzali na neznámom ostrove ( Chamélonés) prežili desať ťažkých dní. 18. októbra sa objavila talianska loď, ktorá zobrala na palubu ženy a deti. Ďalšia loď na druhý deň nalodila ostatných. Všetci boli internovaní na ostrove Rhodos. Veľa mužov vstúpilo do čs. zahraničného vojska a zostave čs. obrnenej brigády zasiahli do bojov pri oslobodzovaní západnej Európy.

(podľa spomienok Dr. Jozefa Hercza, priameho účastníka plavby)